História včelárenia nášho rodu siaha do 40. rokov minulého storočia, keď sa môj starý otec Štefan Ridzoň kvôli včelám rozhodol presťahovať z Hronca – Chvatimechu na Hájny grúň. Kúpil tu pozemok, postavil malý kamenný domček a pod horou vybudoval včelín.

Zákazníci to síce k nemu nemali blízko, no neodradilo ich vyšliapať si niekoľko kilometrov za pravým horským medom. Keď sa sťažovali, že med časom skryštalizoval, starý otec sa len pousmial a povedal:
„Ja ho viem upraviť, ale bude to ešte med?“

Koncom 50. rokov sa celá rodina presťahovala do Prievidze. Starému otcovi však príroda veľmi chýbala, a tak sa popri včelách začal venovať aj rybárčeniu. V roku 1966 počas jednej z potuliek za pstruhmi objavil spolu s otcovou najmladšou sestrou Luciou nielen výborný pstruhový potok, ale aj chalupu na predaj. Keď ich zastihol dážď, ukryli sa pod strechu miestnej krčmy. Starému otcovi padol pohľad na chalupu oproti a okamžite ho zaujal jej pozemok s južnou expozíciou – ako stvorený na postavenie úľov.

Chvojnica – dedinka ukrytá v doline, ďaleko od nováckych komínov a ich ťaživého dychu – sa tak stala miestom, kde pokračovala včelárska tradícia rodu Ridzoňovcov. Tentoraz už aj za pomoci môjho otca Vavra Ridzoňa. Civilizácia prichádzala do dediny aj do chalupy len veľmi pomaly. Rodičia dodnes spomínajú na prašnú cestu, svietenie karbidkou, pranie i umývanie sa v potoku. Začiatkom 70. rokov bola do chalupy zavedená elektrina, no na dlhé roky to bol posledný výdobytok modernej doby. Napriek tomu sa chalupa starých rodičov stala pre mňa a moju sestru druhým domovom.

Trávili sme tu takmer každý víkend aj všetky prázdniny. V časoch môjho detstva bolo na chvojnickej včelnici približne 35 včelstiev a včelín pod jabloňou patril vždy otcovi. Vytáčanie medu bolo malým sviatkom. Medomet postavený na troch pórobetónových kockách, pribitý klincami, hliníková kanva na med a najväčšia detská pochúťka – odviečkovaný vosk s medom, naše „medové žuvačky“. Moje prvé včelárske spomienky sú neoddeliteľne spojené so starým otcom, Chvojnicou, nosením debničiek pri vytáčaní medu a chytaním rojov. Keďže sa naša rodina často sťahovala, neobišlo to ani včely.

Spolu so starými rodičmi sa presťahovali na Podsitniansku, dnes mestskú časť Banskej Štiavnice. Otec tam pokračoval vo včelárení už bez starého otca, ktorého postupne opúšťali sily. Sily však opúšťali aj naše včelstvá. Na Štiavnicku museli prvýkrát čeliť dovtedy nepoznanej hrozbe – klieštikovi včeliemu (Varroa destructor).
Po návrate do Prievidze a po návrate včiel späť do Chvojnice sme s otcom opäť včelárili spolu. Zima rokov 1995 – 1996 bola mimoriadne krutá. Jari sa nedožil môj otec ani naše včely. Na dlhé roky utíchol bzukot ridzoňovských včiel vo Chvojnici.

Ja som sa medzitým naplno venoval profesionálnemu basketbalu, ktorý ma zavial do rôznych kútov Slovenska. Vzdialenosť aj nedostatok času mi nedovolili pokračovať vo včelárskej tradícii. Až návrat do prievidzského klubu mi dal príležitosť nadviazať na rodinné dedičstvo.

V roku 2010 som začal s dvomi včelstvami. Jedno som dostal od nášho rodinného priateľa zo Skačian, ktorého kedysi učil včeláriť ešte môj otec. Druhé som vypiplal z roja, ktorý som dostal od pána Kavku z Nedožier-Brezian. Z dvoch včelstiev sa postupne stala dnešná včelnica. Hoci počet včelstiev počas sezóny prirodzene kolíše, na zimu sa ich snažím zimovať okolo 40 rodín. Verím totiž, že dôležitejší než počet je čas a starostlivosť, ktoré môže včelár každému včelstvu venovať.

Keď dnes otvorím úľ, často si spomeniem na starého otca, na otca, na vôňu vosku, medu a dreva v starom chvojnickom včelíne. Uvedomujem si, že nepokračujem len vo včelárení. Pokračujem v príbehu našej rodiny, ktorý sa píše už viac ako osemdesiat rokov.

Aj dnes mám pri sebe ľudí, bez ktorých by sa to robilo oveľa ťažšie. Veľkou oporou mi je celá rodina, no osobitne moja sestra Alžbeta, ktorá pri mne stojí a pomáha mi uchovávať a rozvíjať rodinnú tradíciu.

Verím, že každý pohár medu, ktorý od nás odchádza, nesie v sebe nielen poctivú prácu včiel, ale aj kus príbehu našej rodiny.